Smolenický zámok

Pôvodne gotický hrad bol postavený v 15. storočí. Patril uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému a plnil funkciu strážneho hradu pri obchodnej Českej ceste. Počas niekoľkých storočí Smolenický hrad prekonal ťažké obdobie. V období Napoleónskych vojen vyhorel a zostalo po ňom iba torzo. Terajší Smolenický zámok sa začal budovať na rumoviskách hradu z roku 1853. Výstavbu hlavnej budovy začal až v roku 1911 nový majiteľ Jozef Pálffy starší. Z pôvodného hradu zostali len bašty. Smolenický zámok je súčasťou Kongresového centra Slovenskej akadémie vied . Konajú sa tu semináre, sympózia, konferencie, ktorých sa zúčastňujú vedeckí pracovníci z celého sveta, ale konajú sa tu aj zasadania štátnych inštitúcií. Krásna okolitá príroda a reprezentačné priestory sú ideálnym prostredím na pracovné a spoločenské stretnutia.


Jaskyňa Driny

V minulosti lesný hájnik Ján Hirner, ktorého synovia Teodor, Richard a Alexander robili výskum v Smolenickom krase, upozorornil smolenických nadšencov na záhadnú dieru na Drinách, kde si robili brlohy líšky, jazvece a kuny. Občas tu vliezol pes, ktorý prenasledoval zver a viac sa nevrátil. Povrávalo sa, že diera je hlboká a vedie do podzemných chodieb, ale nik sa neodvážil dolu spustiť. V roku 1920 začala robiť prieskum v Smolenickom krase a najmä na Drinách samostatná skupinka Smolenických nadšencov, ktorých tiež sprvoti lákali Janošíkové poklady. Boli to Imrich Vajsábel, Silvester Vallo, Alexander Vallo a Alojz Vajsábel. Neskôr sa k nim pridali Štefan Banič a jeho syn Ján Banič. Všetci už poznali záhadnú dieru na Drinách a pokúsili sa ju vyčistiť. Rozhodujúcim rokom sa stal rok 1929, keď sa rozhodli začať s vyčisťovacími prácami v zatarasenom komíne na Drinách. Prví sa na dno komína dostali: Imrich Vajsábel a Ján Banič, ktorých pokladáme za objaviteľov jaskyne Driny, koncom roka 1929. Obidvaja urobili potom prvé odstrely na dne komína, čím sa im odkryli chodby s nádhernou kvapľovou výzdobou. Prví návštevníci schádzali do jaskyne objavným komínom po rebríkoch na vlastnú zodpovednosť.


Jahodník

Rekreačné stredisko Záruby - Jahodník sa nachádza v tichom prostredí na úpätí Malých Karpát, vzdialené od obce Smolenice 2 km. Jahodník je umiestnený v peknom lesnom prostredí v chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty Táto oblasť je obľúbeným výletným a rekreačným miestom s rozsiahlymi lesmi, lúkami. Okolie rekreačného strediska poskytuje možnosť pešej turistiky (dobre vyznačené turistické trasy aj pre náročných), cykloturistiky, lezenie po skalách, sánkovanie, behu na lyžiach a ďalších športových disciplín. V priestoroch zariadenia je viacúčelové ihrisko pre loptové hry.


Hradisko Molpír

Už v rokoch 1890 a 1895 preskúmal smolenický farár N. Sándorfi polohu Molpír na východnom výbežku Malých Karpát. Zistil opevnenie troma obrannými múrmi, praveké osídlenie, preskúmal 23 hrobov stredodunajskej mohylovej kultúry zväčša s mohylovým násypom. Hrobový inventár už predstavuje klasickú mohylovú kultúru, s mečom s jazykovitou rukoväťou (typ Smolenice – Szombor) a ihlicou s pečatidlovou hlavicou. Vo výskume mohylníka pokračoval v rokoch 1970 – 72 AÚ SAV (Siegrid Dušeková), odokryla 15 mohýl s 51 birituálnymi hrobmi, urnové a kostrové hroby mali početné keramické a bronzové (britvy, šperky, nože) prídavky, dokonca sa našli aj zlaté drôtiky. Zo slovanského obdobia pochádza niekoľko mohýl a viaceré nálezy z predveľkomoravského odbobia. Hradisko kalenderberskej kultúry bolo v rokoch 1963 – 71 systematicky skúmané AÚ SAV (Mikuláš Dušek, od 1967 so Siegrid Dušekovou). Celý jeho areál možno rozdeliť do troch priestorov, dvoch predhradí a akropoly, s celkovou rozlohou 12 ha. Konštrukcia fortifikácie bola nadpriemerne vyspelá: 2 m široký val mal po oboch stranách na sucho kladené kamenné múry široké 0,5 m s kamennohlinitou výplňou uprostred. Múr akropoly bol spevnený drevenou komorovou konštrukciou, jeho brána z kameňa bola zosilnená štvorbokými vežami a chránená zboku oválnym bastiónom. Obývané boli iba horné predhradie a akropola, domy zoradené v ulicovom systéme stáli na umelých terasách. Na akropole boli budované aj z vnútornej strany pozdĺž opevnenia. Boli dlhé 6 – 10 m, široké okolo 3 m, jedno, dvoj a trojpriestorové. Zbudované boli zrubovou konštrukciou na kamenných podmurovkách, steny boli z oboch strán omietnuté hlinou, podobne bola upravovaná aj dlážka, niekedy vyložená plochými kameňmi. Vykurovalo sa jednoduchými ohniskami i kopulovými pecami. Mimo domov na akropole stálo spoločne 6 pecí, zrejme pod dreveným prístreškom, slúžiacich na pečenie chleba. Ďalšia pec v susedstve jedného z domov obsahovala zvyšky tavby a železnú lupu – ide o najstaršiu železiarsku pec na našom území. Na akropole bola i do skaly vytesaná cisterna (35,5 x 5,5 x 1,5 m), slúžiaca možno i na iný účel (hlinou vymazané steny). Kultové miesto, tzv. chrám, bol vytesaný do skaly (202 x 6 m). V ňom boli tri dočervena vypálené obetiská, pri nich lebka a kosti asi 2 – ročného dieťaťa, rozbité mesiačikovité idoly a geometrické idoly v podobe tkáčských ihlancovitých závaží. Inými dokladmi kultu je stavebná obeta v základoch jedného domu. Ekonomika osady bola založená na remeselnej výrobe (okrem železiarstva (nástroje, zbrane, nože) odlievanie bronzu (tégliky), výroba kamenných žarnovov, tkáčstvo) a obchode. Kontakt s vyspelým juhohalštatským svetom dokladajú loďkovité spony, ihlice, jantárové a sklené perly i napodobneniny bronzových nádob v keramike. Zánik hradiska súvisí s množstvom kovových streliek z vnútornej aj vonkajšej strany valov, jedinou obeťou vojenského konfliktu je však obranca zabitý v tretej bráne. Útočníci používali tie isté strelky ako obrancovia. Zánik teda nepriniesli útočníci z východu, ale vzájomné konflikty domácich skupín medzi rokmi 570 – 560 p.n.l., súvisiace pravdepodobne so vznikajúcou kultúrou kočovníkov v karpatskej kotline, označovanej ako kultúra Vekerzug. Ohlasmi jej vzniku sú aj prvé predmety zdobené odlišným (zverným) štýlom, ktoré nachádzame v najmladších vrstvách hradiska. Na lokalite sa uskutočnila pamiatková obnova a prezentácia častí opevnenia, brány, kultového objektu a cisterny. O jednotlivých objektoch návštevníkov informuje text na tabuliach tvoriacich súčasť náučného chodníka.


Múzeum Molpír

Múzeum je umiestnené v budove starej fary. Časť expozície tvoria exponáty z halštattského hradiska Molpír. V múzeu má svoj kútik regionálny historik a učiteľ Štefan Jastrabík. Jedna miestnosť patrí vynálezcovi padáka Štefanovi Baničovi. Zaujímavá je expozícia starých kníh zo 17. - 19. storočia z farskej knižnice. Na chodbách je zdokumentovaná história obce v obrázkoch. Flóra a fauna Smoleníc a okolia spolu s minerálmi sú v ďalšej miestnosti. V poslednej miestnosti je etnografia Smoleníc a okolia.

otváracie hodiny: Ut-Ne 10:00-16:00 cez letnú sezónu



Dolina Hlboče

Kaňonovité údolie západne od Smoleníc s obnaženými skalnatými útvarmi a krasovými javmi. Objavíte v ňom rôzne geomorfologické útvary ako vodopád, obrie hrnce, rôzne skalné dutiny a iné. Pestré podložie horniny krištalinika, kremence, spraše a vápence vytvárajú priaznivé podmienky na rozvoj pomerne bohatej teplomilnej flóry a fauny. Dolina Hlboče bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu v roku 1981 na výmere 123 ha. Od roku 1995 je národnou prírodnou rezerváciou s najvyšším stupňom ochrany. Je najväčšou a najkrajšou dolinou Smolenického krasu so skalnými bralami a občasným vodopádom. Prevládajú tu dubovo-hrabové lesy (zv. Carpinion betuli), tvorené napr. dubom zimným, hrabom obyčajným, bukom lesným a lipami (malolistou i veľkolistou). V lesných porastoch rastú napríklad: zemolez obyčajný, kalina siriputková, ostrica chlpatá, zubačka cibuľkonosná, mednička jednokvetná, kopytník európsky, snežienka obyčajná a cesnak medvedí. Na južne orientovaných svahoch sú zachované teplomilné a suchomilné lesné spoločenstvá s dubom plstnatým, drieňom obyčajným, čerešňou mahalebkovou, mukyňou obyčajnou a inými druhmi. Typickými bylinami sú tu zvonček broskyňolistý, medunica medovkolistá a fialka srstnatá. Najvzácnejšie druhy rastú na skalných trávnych okrajoch doliny: jesenec biely, prerastlík kosákovitý, lipkavec sivý, ostrica Miche-liho, kosatec dvojfarebný, devätorovka rozprestretá, hrdobarka obyčajná a lipnica bádenská. Dubovo hrabové lesy patria medzi biotopy s najvyšším počtom druhov živočíchov na Slovensku. Na lokalite sa vyskytujú početné teplomilné druhy hmyzu, vrátane vzácnych druhov chrobákov, motýľov, blanokrídlovcov a dvojkrídlovcov. Typickými druhmi stavovcov tunajších lesov a skalnatých svahov sú: skokan hnedý, užovka stromová, jašterica múrová, piskor obyčajný, hrdziak lesný.


Záruby 768 n.m.

Záruby sú dlhý ostrý hrebeň s najvyšším vrcholom Malých Karpát. Pri peknom počasí sú odtiaľ nádherné výhľady do okolia na rozsiahle malokarpatské lesy. Náročnejšia túra s prevýšením cca 500 m od zámku.


Havrania skala

Bralá, z ktorých je nádherný výhľad na Podunajskú nížinu a Smolenický zámok. Je obľúbeným cvičným miestom horolezeckého oddielu.


Ostrý kameň

Hrad Ostrý Kameň, ináč nazývaný aj Ostriež, leží na strmom návrší v priesmyku Malých Karpát v katastrálnom území obce Buková. Postavili ho v 13. storočí a v listinách sa prvý raz spomína roku 1273. Jeho meno je zrejme odvodené od tvaru skaly, na ktorej je postavený. Zo Smoleníc najlepšie po modrej značke kaňonovitou dolinou Hlboča a ďalej po zelenej na hrebeň Zárub. Smerom na západ po hrebeni zostup na zrúcaninu hradu.